V apríli 2010 prišlo na Slovensko sedem Tibeťanov, ktorí boli donútení opustiť svoj domov kvôli zložitej politickej situácii. Po roku sa piati z nich rozhodli utiecť do inej krajiny EÚ, kde videli väčšie šance na získanie azylu. Medzi nimi bol aj 33-ročný Lobsang, bývalý mních, ktorý bol po 2 rokoch v máji 2013 deportovaný naspäť na Slovensko. Tu sa mu opäť začalo azylové konanie, ktoré nakoniec po 4 mesiacoch skončilo šťastne udelením politického azylu. Rozprávali sme sa s Lobsangom ako prežíval 3,5 ročné obdobie neistého čakania na nový život.

Lobsang, každého napadne otázka prečo si z Tibetu utiekol práve na Slovensko, môžeš nám to prezradiť?

Potreboval som útočisko, doma som kvôli konfliktu s Čínou ostať nemohol. Vedel som iba to, že idem do Európy, ale vôbec nie, že na Slovensko. O tom som vtedy ešte ani nevedel, že existuje. Zistil som to až keď mi to oznámili policajti v Košiciach, kde náš útek končil.

Okupácia Tibetu sa počíta od roku 1959, kedy prišlo k veľkému národnému povstaniu Tibeťanov proti snahe Číny o prisvojenie si Tibetu a ktoré bolo zároveň kruto potlačené. Bude tomu už dlhých 55 rokov, čo žijete ako jeden z národov, ktorým Ćína okupuje krajinu. Prešli ste rôznymi fázami akým bola kultúrna revolúcia, kedy boli takmer všetky kláštory zbúrané a mnísi z nich vyhnaní. Neskôr sa to relatívne zlepšilo a dovolili vám si kláštory znovu postaviť. V roku 2008, pred olympijskymi hrami v Pekingu, prišla ďalšia veľká vlna protestov v Tibete, po ktorých sa režim značne sprísnil. Ako to u vás vyzerá dnes?

Tibet je stále pod nadvládou Číny. Nemáme slobodu vierovyznania, reči ani pohybu. Všetci Tibeťania chcú vidieť dalajlámu, ak však má niekto pri sebe jeho fotku, ľahko sa dostane do väzenia. To už ani nehovorím o našej národnej vlajke, tá je tiež prísne zakázaná.
Ak by sme mali slobodu, bolo by to tam úžasné. Všetko ostatné máme – prácu, životné podmienky, proste všetko.

Po 3,5 rokoch, ktoré si strávil v Európe, si konečne dostal azyl. Aký je to pocit?

Som veľmi šťastný. Veľa priateľov ma celý čas podporovalo a keď som sa dozvedel, že mám azyl, netešil som sa len ja, ale aj oni. Jeden z nich dokonca od radosti vyronil slzu. Celý čas to so mnou prežívali, pretože si prešli tým istým. Každý deň počúvali ako by som ten azyl už chcel mať a zrazu, po nekonečnej dobe, som im mohol povedať dobrú správu. Bolo to neuveriteľné, padol mi veľký kameň zo srdca.

Aké boli roky, ktoré si tu prežil čakaním a nevedel si ako to skončí? Bol si niekedy aj šťastný?

Veľmi ťažké. Robiť hocičo v takomto stave je obtiažne – cestovať, pracovať, stretávať sa s priateľmi. Všetko je komplikované a niekedy nemožné.
A či som bol šťastný? Áno bol, stále, pretože mám veľa priateľov, ktorí v tom boli so mnou. Bolo to namáhavé obdobie, ale napriek tomu som nebol vyslovene nešťastný. Neviem, možno je to aj našou kultúrou a filozofiou, ktorú význávame.

Čo je tažšie, cesta z Tibetu sem alebo život tu?

Nedá sa to takto povedať. Ani jedno nie je ľahké. Žiť tu bez papierov so statusom žiadateľa o azyl, či so statusom nelegálneho prisťahovalca, je skľučujúce, nemáte slobodu ani istotu. Je ťažké si predstaviť, že zrazu stratíte domov a hľadáte miesto na Zemi, kde vám dovolia žiť.
Keď som nad tým všetkým veľa premýšlal, bolo to ťažké, bezvýchodiskové. Nesmel som na to myslieť, ináč by ma to psychicky položilo. Celý čas som si len lámal hlavu nad tým, ako dokázať úradníkom, že v mojej krajine je problém, a že sa bytostne týka aj mňa. O to išlo celý čas. To bol a je kľúčový problém, keď žiadate o azyl.

Prečo si odišiel do Belgicka?

Pretože na Slovensku som počas prvého konania dostal 2 negatívne odpovede (z Migračného úradu a Krajského súdu – pozn. red.) a mal som strach, že sa to tu nepodarí. Zároveň som vedel, že v Belicku žije veľa Tibeťanov s azylom, a preto som tam videl väčšie šance. Rozhodnutie utiecť vo mne dozrelo, keď som bol privolaný na jednanie krajského súdu, kde ma vybavili behom 50 minút – zamietnuté.

Bol si tam 2 roky bez papierov. Nebál si sa?

Nie, tá krajina je veľmi otvorená. Raz, keď som išiel z Bruselu do Antwerp, prišlo do vlaku veľa policajtov a začali všetkých kontrolovať. Sedel som a počúval hudbu, tváril som sa, že ich nevidím. Jeden ma však oslovil, aby som sa legitimoval. Žiadne doklady som samozrejme nemal, iba jeden lístoček od právničky, kde stálo, že som Tibeťan a chcem tu zostať 1,5 roka (po tejto dobe vzrastá v šanca, že žiadateľ o azyl nebude deportovaný do krajiny EÚ, kde požiadal o azyl prvýkrát – pozn. red.). Policajtovi to však nestačilo a chcel pas, ktorý som nemal. Čakal som čo sa bude teraz diať a v tom prišiel druhý policajt, pozrel sa na lístoček a spýtal sa ma: „Ty si Tibeťan?“ „Áno som“ „Tak choď“.

V Belgicku si nakoniec požiadal o azyl, odkiaľ ťa však v rámci Dublinskej dohody deportovali naspäť na Slovensko. Čo si prežíval vtedy?

Nebol som smutný ani nešťastný, vedel som, že tu mám troch kamošov. Okrem toho mi niečo hovorilo, že Slovensko je krajina, kde budem žiť.

Čo sa ti tu páči?

Veľa tu toho ešte nepoznám, ale páčia sa mi ľudia, sú milí a s nikým som ešte nemal konflikt. Aj príroda sa mi páči, sú tu hory, síce trošku iné, než na čo som bol zvyknutý z domu, no pekné. V lete je tu ale veľmi teplo – my máme radšej zimu. Ani na byte teraz príliš nekúrime, užívame si chladnejšie počasie.
Okrem toho sú tu dobré zákony, dbá sa na ľudské práva, to je veľmi dôležité. A tiež sa mi páči, že je tu všetko načasované – keď máte niekam prísť o druhej hodine, tak tam aj prídete o druhej. Toto u nás veľmi nefunguje, ale nikomu to ani nevadí, berieme to za normálne.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Chcem si hlavne nájsť prácu a naučiť sa dobre po slovensky. Slovenčina je pre mňa prvoradá, mám 4 hodiny týždenne. Okrem toho, keďže som buddhista, sa chcem naďalej venovať buddhizmu.

Chceš niečo odkázať ľuďom na Slovensku?

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí ma podporili počas zbierky („Pomôžme Lobsangovi – žiadateľovi o azyl z Tibetu“ na portále dakujeme.sme.sk – pozn. red.), ktorá bola pre mňa zorganizovaná. Väčšinu týchto ľudí som asi nikdy naživo nevidel, ale aj tak im veľmi pekne ďakujem. Veľmi mi to pomohlo.

A tých, ktorí plánujú ísť do Tibetu chcem poprosiť, aby si tam dobre všímali aktuálnu situáciu a overili si, či je to, čo tvrdím ja a ostatní Tibeťania, pravda. Potom o tom, prosím vás, rozprávajte všetkým známym, celému svetu, nech o tom všetci vedia. Ale musíte sa pozerať do hĺbky, nie len na domy, na vonkajšok. To by ste mali pocit, že je všetko v poriadku. Musíte sa pozerať na ľudí, na to ako žijú a ako sa cítia vo vnútri. Navonok je tam všetko krásne.

Ďakujeme ti Lobsang za rozhovor a želáme ti všetko dobré k novému životu na Slovensku.