Pri príležitosti medzinárodného dňa utečencov sa v utorok 16. júna 2015 uskutočnila beseda s Lobsangom, Jampom a Sonamom, jedinými tibetskými utečencami žijúcimi na Slovensku. Stretnutie pod názvom „Podvečer s tromi Tibeťanmi“ zorganizovalo Ústredie UNESCO a uskutočnilo sa v priestoroch Univerzitnej knižnice v Bratislave v rámci vzdelávaco-diskusných večerov. Ako uviedla členka Predsedníctva Slovenskej komisie pre UNESCO Anna Polievková, cieľom podujatia bolo priblížiť nový život tibetských azylantov na Slovensku, ich plány, vízie, ale i to, čo im u nás najviac chýba, odkedy opustili vlasť v roku 2010. 

Pred otvorením besedy sa hosťom prihovorila aj podpredsedníčka Tibetskej asociácie (TIA) Martina Sekulová. Zdôraznila dôležitosť nielen takéhoto podujatia, práce TIA, ale i spolupráce všetkých mimovládnych organizácií zameraných na azylovú problematiku. Práve v ten deň mimovládne organizácie vrátane TIA zaslali premiérovi Slovenskej republiky list a vyzvali vládu SR, aby akceptovala spoločnú Európsku migračnú agendu a jej požiadavky.

„Je ťažké si predstaviť, že zrazu stratíte domov a hľadáte miesto, kde vám dovolia žiť,“ otvoril besedu svojím rozprávaním bývalý mních 36-ročný Lobsang, ktorý pre zložitú politickú situáciu vo svojej vlasti prišiel pred piatimi rokmi na Slovensko ako jeden zo siedmich tibetských utečencov. Tak ako Jampa a Sonam. Hoci sa po čase rozhodol spolu s ďalšími štyrmi Tibeťanmi opustiť našu krajinu, po dvoch rokoch ho deportovali späť. Cesta za novým domovom sa tak Lobsangovi výrazne predĺžila a skomplikovala. Ako sám povedal: „Najťažšie bolo dokázať úradníkom, že v mojej krajine je problém, ktorý sa bytostne týka aj mňa. To je kľúčové, keď žiadate o azyl.“

Okrem svojho príbehu Lobsang hosťom rozprával aj o histórii Tibetu od roku 1959, odchode dalajlamu do exilu v Indii, o záujmoch Číny v Tibete, o činnosti exilového parlamentu a mnohých peripetiách utečenectva. Spolu s Jampom a Sonamom, ktorí taktiež hovorili o svojom úteku z vlasti, odpovedali na rôzne otázky publika. Hostí napríklad zaujímalo, či Tibeťanom nie je ľúto, že museli opustiť svoju vlasť a rodiny. Tiež sa pýtali na ich spokojnosť so životom na Slovensku.

Lobsang: „Nie, ja určite nie som smutný a nie je mi ľúto, že nie som v Tibete. Ak by som sa vrátil späť, musel by som ísť do väzenia, alebo by sa udialo niečo ešte horšie. V mojej vlasti nie je pre mňa budúcnosť. Tu, na Slovensku, je pre mňa miesto a tu si môžem budovať svoj život.“ Vysvetlil, že ak by si zúfal, že nie je doma, zbláznil by sa. „Som šťastný,“ dodal. „Sú tu veľmi milí ľudia, mám tu veľa priateľov a s každým novým priateľom som šťastnejší.“

Aj Jampa a Sonam sú s novým životom spokojní. Napriek tomu, že začínať odznovu bolo pre nich náročné. Veľa pracovali, neraz tri soboty do mesiaca a bežne 12 hodín denne. Ale ako povedali, teraz sa veľmi tešia. V Bratislave totiž už v septembri otvárajú rýchle občerstvenie s tibetskými špecialitami v Gastro Pasáži na Laurinskej ulici (Centrál Pasáž). A to je určite dôkaz, že Tibeťanom, utečencom z neslobodnej krajiny, sa na Slovensku darí. A že sa s vďakou a pokorou chopili šance žiť nový život. Aj keď ďaleko od rodín, v ktorých vyrástli. No s nádejou, že tie vlastné si tu možno založia…

Nezaskočila ich ani otázka, či neľutujú, že zakotvili práve na Slovensku. „Po udelení azylu som veľa cestoval po Európe,“ hovorí za všetkých Lobsang. „Bol som v Belgicku, Holandsku, Francúzsku a v Rakúsku. Nevidím však žiaden rozdiel medzi týmito krajinami.“ Podľa neho je celá Európa rovnaká – vľúdna a v porovnaní s Tibetom slobodná, garantujúca všetky práva a slobody.

A hoci beseda nebola na účasť príliš početná, priniesla úprimný záujem hostí vypočuť si aj ďalšie zo zážitkov a skúseností tibetských utečencov a to, čo sa v súčasnosti deje v ich vlasti. Za to sa Sonam všetkým prítomným poďakoval. Samozrejme i za pomoc, ktorej sa Tibeťanom dostalo od našej krajiny. Bez nej by nenašli nový domov, ani nádej na svoju budúcnosť.

Anetta Slaninková